MODUL 6: Vedenie a organizácia

Tejto téme sa venujeme z dvoch perspektív: na jednej strane z perspektívy organizácie medzi trénerom, a ostatnými účastníkmi vzdelávania, na druhej strane medzi ľuďmi a ich prostredím.

Keď sa pustíme do analýzy určovania efektívneho vedenia (líderšipu) a rôznych optimálnych procesov na zlepšenie výsledkov vzdelávania, zistíme, že na nás priamo vplývajú interakcie iných ľudí alebo situácií.

V tomto poňatí sa vplyv v organizácii chápe skôr ako výsledok kombinácie rôznych prvkov, podobne ako sa to deje pri tanci. Organizácia je potrebná na to, aby dvaja alebo viacerí ľudia pracovali koordinovane, aby vznikol jeden ucelený a harmonický celok. Preto každý prvok celku presúva a integruje kompetencie, ktoré má, aby získal to, čo nemá. Je úžasné vidieť, že každý človek preberá a rozdeľuje vedenie, aby dosiahol globálny cieľ, ktorý je nadradený individuálnym cieľom, ktoré má v danom okamihu každý človek.

Trieda alebo vzdelávací priestor prešiel postupne od hierarchickej a štruktúrovanej vízie k horizontálnejšiemu, menej individualistickému a menej štruktúrovanému modelu, rámcovanému znalostnou ekonomikou. Štúdie líderšipu vo vzdelávacích či iných organizáciách sa zameriavajú na model distributívnej povahy vo vedení a v praxi ako hlavného spôsobu ich riadenia organizácie.

Vychádzame z rôznych konceptualizácií prístupu k distributívnemu vedeniu, ktoré sú založené na kombinácii aspektov distributívneho poznania, teórie činnosti a analytického dualizmu.

Význam lídra z distributívneho hľadiska  sa nesústredí na hlavnú osobu, ktorá je zodpovedná za organizáciu, ako je to v prípade učiteľa v triede, ale je rozptýlený smerom ku každému z ľudí, ktorí sa môžu objaviť vo vzdelávacom priestore, centre, triede alebo tanečnej skupine. Funkcia vedenia teda vychádza postupne z formálnej štruktúry, aby z tejto pozície rozdeľovala potreby organizácie takým spôsobom, aby postupne ďalšie osoby získali túto zodpovednosť počas dosahovania spoločného cieľa alebo zámeru (Anderson, 2012; Crawford, 2012; Spillane, 2006; Spillane, Diamond a Jita, 2003).

Distributívny prístup k vedeniu budeme chápať ako súhrn postupov na určovanie cieľov a spracovanie potenciálneho vplyvu "subjektmi na každej z rôznych úrovní, a nie ako výsledok zloženia vlastností a osobitostí ľudí na najvyšších miestach organizácie" (Fletcher a Kaufer, 2003). Z pohľadu autorov Leithwood a Riehl (2005), Murillo (2006), Spillane (2006) a Harris (2009, 2012a), distributívne vedenie spočíva v zmysle organizácie, ktorá sa zameriava na odovzdávanie moci a ovplyvňovanie s cieľom zbližovania v spoločných zámeroch. Vedenie sa stáva zdrojom samotnej organizácie, umožňuje maximalizovať a rozvíjať kvality a prínos každého človeka. Študenti sa stávajú hlavným zdrojom vedenia.

Dôležitosť tohto spôsobu vedenia spočíva vo vytvorení prostredia, ktoré umožňuje využívať tento model vzťahov medzi členmi pracovnej alebo vzdelávacej skupiny. Učiteľ alebo facilitátor skupiny je dôležitou súčasťou pri vytváraní atmosféry dôvery, poznávaní svojich slabých stránok, ohrození, silných stránok a príležitostí, čo vedie k asertívnemu prístupu k moci.

Implementácia modelu distributívneho vedenia v dancefulness kurze plus prístup plnej pozornosti a hľadania vlastného poznania a poznania druhých generuje exponenciálny rozvoj efektívnosti učenia.

V tanci sa dôvera v toho, kto vás vedie, zrkadlí v dôvere v tanečného partnera. Ide o spôsob rozdelenia vedenia, pričom druhá strana je zodpovedná za jeho využitie. Z tohto dôvodu nám tanec umožní vytvárať vzory budúcich vodcov, v ktorých môžu pochopiť a zažiť, že dôvera, cítenie a bytie takým, akým každý sme, môže byť základom pre rozvoj spravodlivejšej, rovnejšej a inkluzívnejšej spoločnosti.